Minulý víkend som sa stala účastníčkou jednej vynikajúcej muzikantskej a oddychovej akcie, o ktorej by som Vám rada niečo viac napísala, nakoľko vo mne zanechala celkom príjemné dojmy. Tí, ktorí ste tam boli zrejme viete o čom hovorím. Muzikantský víkend zorganizoval Roman Áč (sk. Country Team a organiz. Festivalu Dobrofest v Trnave) a ľudia okolo neho v spolupráci s prenajímateľom Chaty Kosodrevina, pánom Jožkom Černým. Za symbolické ceny ubytovania s polpenziou, dali tak možnosť stretnúť sa, mnohým muzikantom a fanúšikom prevažne bluegrassovej hudby (ale aj folku a country a pod) a stráviť spolu januárový víkend priamo pod Chopkom, v nadmorskej výške vyše 1500m. Stretnutia, rozhovory, zábava, „sejšnovanie“, spievanie, (občas aj tancovanie), cez deň lyžovanie, opaľovanie sa, prechádzky, stolný tenis, billiard, ... to všetko sa dialo v spomínaný víkend pod Chopkom. Každý si mohol vybrať to svoje. To, ako som tento víkend strávila ja, Vám skúsim priblížiť v nasledujúcich riadkoch.

V stredu 11.1. ma kamarátka emailom presviedčala, aby som sa pridala k partii ktorá sa chystala na celý týždeň do Vysokých Tatier lyžovať. Keďže som mala veľa práce a vo štvrtok sme chystali v Klube Za Zrkadlom koncert Pepu Nosa, najprv som odmietla ale napokon som sa rozhodla, napriek tomu že nelyžujem (pozn. ešte nikdy som nestála na lyžiach ale dúfam, že to raz vyskúšam...) že vypadnem aspoň na pár dní niekam preč z Bratislavy, trochu sa odreagovať a nadýchať čerstvého vzduchu a vezmem si na začiatok týždňa dovolenku. Úplnou náhodou som natrafila na informáciu o tom, že práve tento víkend je na chate pod Chopkom 1. zimný muzikantský camp. Vedela som o tom že sa niečo také chystá ale priznám sa že som tam vôbec neplánovala ísť. Ale keďže sa to dalo spojiť s mojou návštevou Vysokých Tatier a zistila som že sa na chatu chystá kopec kamarátov, vyrazila som už v piatok. Cestovali sme na Chopok spolu s Andrejom (kapela Nový Rownák), Andreou (Flowline) a Bajom-Michal Barok (Meantime, Water Flow). Na parkovisku pod Chopkom sme odstavili autá a išli sa občerstviť do hotelovej reštaurácie, kde sme mali čakať na sedačkovú lanovku, ktorá nás mala odviezť do cieľa. Najskôr sme zablúdili do vedľajšej reštaurácie, kde už sedeli ďalší účastníci – milí muzikanti zo skupiny Vodopád z Brezna, s ktorými som sa pozoznamovala, dokonca niekoľko krát :). Potešilo ma, že tam vidím aj Břetislava Snášela a Evu Drašnarovú z Country Zpravodaja AHOJ, ktorí sa venujú podpore kapiel žánru folk, country, bluegrass a prevažne menej známym muzikantom a na „vlastné triko“ vydávajú Country Zpravodaj, čím u mňa majú skutočne veľký obdiv – a hlavne preto, že prišli aj sem. V hotelovej reštaurácii už čakalí ďalší muzikanti z kapiel Meantime, Flowline a Water Flow, aj spolu s dvomi super babami a vynikajúcimi speváčkami z Holandska, Loes a Mariskou. (O kapele Water Flow by sa dal napísať zvláštny článok, viac info nájdete na www.velvetmusic.sk/waterflow. Pre krátkosť len toľko, že baby majú spoločnú kapelu s chalanmi zo skupiny Flowline a práve boli na dvojtýždňovom pobyte na Slovensku, aby nacvičili repertoár na vystúpenie na najväčšom bluegrassovom festivale v Európe – v Holandsku, ktorý bude v máji...). Práve s Loes a Mariskou sa mi ušla spoločná lanovka, ktorá nás odviezla až do výšky 1500m na Chatu Kosodrevina. Ešte som ani nebola na mieste akcie a už som mala ďalší zážitok, keďže som sa na takejto lanovke v Tatrách viezla poprvý krát (niečo podobné som zažila na lanovke v Singapure, ale Tatry sú Tatry...) a pri nie úplnej tme (bolo 18h) a mesiacom osvetlených hrebeňoch Nízkych Tatier to bol naozaj nádherný pohľad. Keď sme povyskakovali z lanoviek, postávali tam ďalší ľudia...Peťo Szabados (CS Band), Luboš Jurkovič, Fero Pech (Union City Grass), Cifo – Rišo Cíferský (Water Flow, Fragment),...a ja už som vedela že som spravila dobre že som prišla a veľmi som sa tešila na celý víkend.



Po príchode do chaty sme sa ubytovali a postretávali sa s ďalšími kamarátmi a známymi a pozoznamovali sa s tými doteraz neznámymi... to vlastne pokračovalo počas celého víkendu. Pobyt na chate nebol nijak organizovaný, bolo to spontánne a príjemné stretnutie ktoré sa po večeri počas ktorej sa na projekčnom plátne premietali DVDčka živých vystúpení (napr. Béla Fleck a Flecktones, Alison Krauss, Dixie Chicks a pod.), postupne rozčlenilo na niekoľko "sejšnujúcich" skupiniek. V hlavnej sále sa na jeden mikrofón predstavili rôzne kombinácie muzikantov, napríklad z kapiel: Šidlo (Nedá mi nespomenúť ozaj výnimočne talentovaného huslistu Maťa (len 16 ročný), ktorému výborne sekundoval aj hráč na mandolínu. Maťo si získal tento víkend určite veľa obdivovateľov, ale zdá sa mi že najväčšími obdivovateľkami sme boli ja, Loes a Mariska..:). Křeni (v piatok sa predstavil zatiaľ len výborný spevák a gitarista Ondra Kozák, aj keď prítomný bol aj banjista Michal – toho som v piatok nepostrehla hrať aj keď to samozrejme nevylučujem) a zostavu dopĺňali muzikanti z kapely Vodopád. Voľným spôsobom sa striedali aj muzikanti z kapiel The Log, Country Team, a ďalší. Svoje zastúpenie tu mali aj české kapely Gympleři, Kanálka, Czop, Hrnek,...Vo vedľajšej miestnosti som napríklad postrehla spievať Danku (Meantime), obkolesenú muzikantami z rôznych končín, pridali sa aj Loes a Mariska a ďalší...Večer sa niesol v znamení bluegrassu a náhodného zoskupovania skvelých bluegrassových muzikantov, neskôr opäť sledovaním videoprojekcie (videoklipov a koncertov napr. Nickel Creek, Blue Highway, Rob Ickes, Flecktones, Bill Monroe ...) pre mňa osobne znamenal bližšie spoznanie „holanďaniek“, predovšetkým Loes (a precvičovanie mojej angličtiny) a tiež príjemné stretnutia a rozhovory s rôznymi inými zaujímavými ľuďmi. A samozrejme zábavu až do rána...:)

Na druhý deň som sa zobudila asi okolo desiatej. Kopec ľudí už bolo na lyžiach, iní zase kade tade po chate vyhrávali – najbližšie ku mojej izbe to boli chalani zo Šidla, na prepojenom balkóne, ku ktorým sa pridala aj Mariska, ktorá si neskôr požičala od Baja mandolínu, aby ju niekto, tuším Ralf? :) (Blueland), na nej niečo učil zahrať. Spolu s Bajom a Loes sme si dali raňajky a rannú kávičku a aj so Sykym (Water Flow, Flowline) a Peťou sme sa išli poprechádzať von. Vonku bolo nádherne. Slnko svietilo, úplne jasná obloha a teplo. Nakoľko sa okolo chaty veľmi prechádzať nedalo (jedine už len na Chopok a to sa mi priznám sa veľmi nechcelo), tak sme sa len prešli ku lanovkám a okolo chatky a zakotvili sme na stoličkách v snehu pred vchodom, kde sme sa vyvalili a opaľovali sa...a rozprávali. Potom sme skočili zase k lanovke do bufetu na obed a opäť sme sa len tak poflakovali. O 16.30. bolo naplánované spoločné fotenie pred chatou. Nie úplne všetci, ale pomerne „slušná kopa“ ľudí sme sa nazbierali pred chatu a napriek už zapadajúcemu slnku a prítmí, sme sa spoločne odfotili. Západ slnka bol krásny, čo využili napr. aj chalani z Union City Grass a urobili si pár snímkov pri ktorých som aj ja trošku asistovala. Nasledovala opäť „voľná zábava“, a po nej večera. Vyše 150 ľudí ktorí na muzikantský camp prišli sa však zmiešali s tradičnými návštevníkmi Chaty a tak bolo nutné sa v jedálni vystriedať a uvoľniť miesto pri stole. Nie že by to bolo také dôležité, ale pre mňa to znamenalo, že som vstala od stola a išla na chvíľu na izbu a z chvíle sa napokon stalo niekoľko (asi 2) hodín, ktoré som prespala a zmeškala som prvé vystúpenia oficiálneho programu.



Zobudil ma Bajo, keď bola na rade jeho kapela Meantime. Veľmi ma mrzelo že som si nevypočula kompletné Šidlo, ani Highlights, či Union City Grass – a trošku som tým mala aj pokazenú náladu. Prišla som teda až na Meantime – kapelu už poznám dlhší čas, hrá moderný bluegrass - vlastné aj prevzaté, slovenské aj anglické skladby. Výrazný je najmä Dankin spev, výborné banjo talentovaného Filipa Baťa, Bajova mandolína a samozrejme aj Dušanova gitara a Tónov kontrabas. Trošku im však vystúpenie „haprovalo“, čo sa týka zvuku (slabo bolo počuť spev a niektoré sóla), čo bolo dané pravdepodobne vyčerpanosťou prísediaceho „zvukára“. Ďalšou skupinou bola moravsko-slovenská skupina The Log, o ktorej som sa ešte predtým rozprávala s kapelníkom Otom Kelemenom. Kapela hrá výhradne tradičný bluegrass od Stanley Brothers na jeden mikrofón, obyčajne aj v dobovom oblečení (tentorkát to bola výnimka). Mne osobne sa síce viac páči moderný bluegrass ale ako spestrenie môže byť... No a ďalšou kapelou boli myslím že pre viacerých dlho očakávaní Water Flow, vynikajúci slovenskí bluegrassoví muzikanti: Syky-Roman Sýkora (kontrabas), Rišo Cíferský (banjo), Bajo-Michal Barok a Peťo Baláž (gitara) a skvelé holandské speváčky Mariska Petrovic a Loes van Schaijk. Ja osobne som ich už videla hrať týždeň predtým v bratislavskom Propeleri, ale táto pôda a koncentrácia bluegrassákov predznamenávala oveľa lepšiu atmosféru a hlavne prezentáciu pre novovzniknutý holansko-slovenský projekt. Okrem toho po celý čas kapelu sprevádzal aj známy dobrista Peter Szabados (doprevádza aj Pavlínu Jíšovú) – po prvý krát vôbec. Zvuk bol oveľa lepší a nálada v spoločenskej miestnosti pri vystúpení Water Flow ozaj gradovala. Nádherné dvojhlasy, skvelé sóla, súhra všetkých muzikantov a najmä radosť z hudby sa valili z podia, medzi plnú sálu ľudí. Som zvedavá ako bude táto kapela fungovať naďalej, isté je, že napriek istej geografickej vzdialenosti sa im podaril obrovský kus práce a nepochybujem o tom že si čoskoro získajú priazeň širšieho publika – a nielen bluegrassového. V máji sa objavia na už spomínanom holandskom festivale, avšak ak všetko dobre dopadne, vystúpi Water Flow v máji aj v Bratislave, na 1. ročníku festivalu Bluegrass Fest 2006, ktorý pripravujeme na 13.5. v Klube Za Zrkadlom. (viac informácií včas na www.camille.sk). Po Water Flow na pódium nastúpila kapela Flowline – so speváčkou Andreou Zaťkovou a bubeníkom Jurajom Schrantzom, predviedli komornejšie akustickejšie verzie svojich skladieb (namiesto elektrickej gitary akustická, namiesto bicích len malý bubienok..). Bolo to ale veľmi príjemné vystúpenie, ktoré sa tiež už dosť výrazne vzdiaľovalo od tradičného bluegrassu. No a ďalšie vystúpenie bolo podľa mňa jedným z vrcholov večera. V podstate kvôli možnosti prezentácie skvelých mladých hudobníkov z karvinskej skupiny Křeni, Ondru Kozáka a Michala Wawrzyczeka (ďalší dvaja členovia kapely buhužiaľ neprišli), sa dala dokopy opäť zaujímavá zostava. Nechýbal ani skvelý mladučký huslista zo Šidla - Maťo, Tóno z Meantime-u na kontrabas a celé to riadil Ralf (mandolína, Blueland), ktorý mimochodom tiež pochádza z Holandska (tak si baby a aj on po dlhom čase, mohli spolu poklábosiť v holandčine). Improvizované vystúpenie bolo tradične plné „vymakaných“ sól všetkých zúčastnených a nabité veľkou dávkou energie. Tú doplnila aj česká speváčka Míša Králová (kapela Moudetrap, v ktorej kedysi hrával aj Ralph), ktorá si strihla s Ralphom aj pár duetov. Bol to proste zážitok. A to nie som zarytý bluegrassák, ale tá atmosféra a ľudia ktorí sa tu stretli ma presvedčili o tom, že sa ešte dá z hudby naozaj radovať a rozdávať tú radosť ďalej. Posledným viacmenej oficiálnym vystúpením bol koncert skupiny Blueland z Hlohovca, v ktorej účinkuje aj spomínaný Ralph. Tiež v nej figuruje aj Rejo – organizátor známeho a už tradičného bluegrassového festivalu v Hornej Porube. Po skončení programu a zatvorení hlavného baru v spoločenskej miestnosti, sme sa presunuli do dolného nočného baru, ke sa opäť vyhrávalo, spievalo až do rána. Ešte som stihla niekoľko pingpongových zápasov, naučila som sa Gé Cé Dé na mandolíne (ďakujem Charlie),...a už bolo opäť ráno...:)



V nedeľu som dospávala nedospané... a o štvrtej sme sa už ponáhľali na poslednú lanovku, ktorá nás mala odviezť na parkovisko. Žiaľ, nestihli sme ju ale podarilo sa nám predvedčiť milých ľudí od lanovky, aby nám ešte nejaké tri kúsky hore poslali (Ďakujeme...) a tak sme sa šťastne dopravili k autám. Ľudia čo išli naspäť dole so mnou, si to namierili späť do Bratislavy a ja na opačnú stranu, cez Čertovicu do Vysokých Tatier. Ale to už je iný príbeh :).

Ešte raz by som sa za všetkých návštevníkov chcela poďakovať organizátorom akcie a v podstate aj všetkým ktorí sa na nej objavili a prispeli tak svojou troškou ku skvelej atmosfére. Ako sa vyjadril Jožko Černý, tento víkend by sa mal stať tradíciou a mal by sa opakovať každý rok o tom istom čase (víkend po Troch Kráľoch), tak sa tam hádam opäť stretneme.

Camillia