Radiar, www.folk.sk: Život v Bratislave sa mi celkom páči. Niežeby to bolo najkrajšie miesto na bývanie, dá sa tu však páchať kultúra kedykoľvek má človek na to čas a chuť. Tak tomu bolo aj v sobotu 16.decembra 2006, kedy Agentúra Camille zorganizovala ďalší z cyklu česko-slovenkých dvojkoncertov. Tentokrát si na koncertovanie pozvala dve vynikajúce kapely z opačných koncov bývalého Česko-Slovenska. Východ reprezentovala úspešná prešovská Hrdza, ktorá prišla bratislavskému publiku predstaviť nielen svoj čerstvý album Pod božími oknami, ale aj pár nových hudobníkov. České kraje reprezentovala úspešná rómska skupina z Hradca Králove Terne Čhave, ktorá niuelenže zanechala vo všetkých prítomných hlboký umelecký dojem, no dokázala aj roztancovať takmer polovicu prítomných divákov.

Koncert sa uskutočnil v malej sále DK Lúky a už pri príchode som bol prekvapený účasťou. Zo skúseností z predchádzajúcich koncertov som očakával návštevnosť do 50 ľudí. Som rád, že sa moje očakávania nenaplnili. Pri mojom príchode pár minút pred siedmou bola sála naplnená a mal som problém nájsť voľné miesto na sedenie. Spomínal som, že v Bratislave sa dá kultúrne vyžiť, no zabudol som doplniť, že tu možno stretnúť aj kamarátov z celého Slovenska a dôkazom toho bola aj prítomnosť "hrdzinov" na bratislavskom pódiu. ImageHrdza začala hrať pár minút po avízovanom začiatku koncertu. Nazvučenie v prvých okamihoch koncertu ešte nebolo ideálne, no netrvalo dlho a zvukár svojimi čarami spôsobil pohodu na pódiu aj v hľadisku. Speváčka Veronika Rabadová predviedla širokú škálu techník a farieb, ktoré spolu s jej priezračným hlasom dávajú punc kvality aj hudobne možno trochu menej nápaditým pesničkám. Veronika predviedla v sobotu jedno z najvydarenejších vystúpení, ktoré som tento rok na koncertoch Hrdze zažil. Líder skupiny, autor, spevák a gitarista v jednej osobe Slavo Gibarti urobil vo svojom speváckom prejave tiež pekné pokroky. Jeho hlas znie trochu obyčajnejšie, než školený hlas Veroniky, no v piesňach, kde spieva sám, sa to aj hodí. Piesne ako Pod božími oknami, A ponižej Keľemeša, Kolčova znejú zemito a pôvodne. Folklóristi by mohli namietať voči štýlovej čistote Slavovho prejavu, no je potrebné si uvedomiť fakt, že Hrdza hrá upravené piesne a teda má aj právo na úpravu frázovania. Veľmi sa mi páči aj hlboká poloha Slavovho hlasu akú používa napr. v balkánskej piesni U koso de odak. Najviac som si však vychutnával dvojhlasy Slava s Veronikou. Na prvý počuv dva úplne odlišné hlasy sa skvelo doplňajú v nápevoch ľudových piesní, ktoré Hrdza tak rada upravuje. Slavo sa oproti minulým rokom posunul aj v gitarovom prejave. Do skupiny priniesol elektrickú gitaru okorenenú na tých správnych miestach striedmymi efektami. To posunulo niektoré piesne do tvrdšej údernejšej polohy (Pod božími oknami, no v niektorých by som ja osobne ponechal mäkko znieť pôvodnú nylonku.

Písal som už, že Hrdza prišla predstaviť aj nových hudobníkov. Na bassgitare sa veľmi dobre predviedol Pavol Boleš, ktorý navyše obsluhuje aj akordeón a podstatne prispieva aj k bohatým vokálom. Zmeny som zaznamenal aj na postoch bubeníka aj huslistu. Bubeníka Szarvaša v sobotu vystriedal Ľubo Dvorščák a huslistu Tóna Potočňáka zaskakoval Michal Brandis, ktorého môžu hudobní poslucháči poznať z účinkovania v kapele Katky Koščovej, kde hrá na gitare. Hrdza sa teda za posledné roky rozrástla a nemá kedykoľvek problém alternovať hudobníka, ktorý má momentálne iné povinnosti (s výnimkou oboch spevákov a perkusionistu Lukáša, ktorý celé vystúpenie vtipne moderoval). Hrdza odohrala veľmi dobré vystúpenie a veru musela aj niekoľkokrát pridávať. Prítomné publikum si bezpochybne získala na svoju stranu, o čom svedčí aj množstvo predaných album po skončení koncertu.

Skupina Terne Čhave je dobre známa nielen v čechách, ale možno povedať, že v celej strednej Európe. Ich názov znamená v rómskom jazyku "mladí chlapci" a vznikol z toho, že skupina vznikla v druhej polovici osemdesiatych rokov z partie 16ročných rómskych chlapcov, ktorí sa spolu potĺkali po uliciach, hrávali futbal a ktorým sa zmenil svet po tom, čo niekto z nich prvýkrát priniesol gitaru. Spočiatku hrali ako zábavová kapela, teda s klávesmi na prvom mieste. Postupne však vymenili nástroje za akustické a začali hrať svoju vlastnú hudbu inšpirovanú rómskymi koreňmi. Ich spoločné hľadanie vlastnej hudobnej identity vyvrcholilo postupom do finále Plzenskej porty. Toto vystúpenie bolo ich vrcholom, ale paradoxne aj ich koncom. Skupina sa totiž stretávala príliš často s prejavmi rasovej neznášanlivosti a rozhodla sa svoje koncertovanie ukončiť. Pauza trvala 10 rokov, no muzicirovanie zo žíl hudobníka nemožno len tak vypudiť. V roku 2000 sa dali opäť dohromady a na Zahrade zaznamenali veľký comeback, ktorý postupne pootváral cestu na koncertné a festivalové pódia po celej Európe. Z významných vystúpení možno napríklad spomenúť ich koncert v hlavnom programe festivalu Sziget (Budapešť), kde vystúpili priamo pred Esmou Redžepovou, ktorá je v súčasnosti jednou z najväčších hviezd rómskej hudby.

Ich sobotné vystúpenie začalo asi 15-20 minút po skončení Hrdze. Z toho je zrejmé, že skupina sa za roky hrania naučila rutinérsky nastúpiť na pódium a bleskovo sa nazvučiť. Koncert odpálili hneď od začiatku rómskou piesňou,ktorej názov si žiaľ nepamätám. Už pri nej dali najavo, že motto večera bude "Tancuj, tancuj, vykrúcaj". Veru tak, skupina hrala rómske piesne popretkávané latino motívmi, jazzom a balkánskou hudbou a na to sa jednoducho nedalo zostať sedieť. Dokonca aj ja sám som sa pristihol pri tom, ako sa moje údy voľne pohupujú v rytme. Výkony všetkých muzikantov v kapele sú skutočne obdivuhodné, no spomedzi všetkých mňa osobne zaujal najviac Jozef Dzurka, ktorý ako keby sa narodil s bassgitarou v rukách. Vynikajúci bol aj spevák Gejza Bendig, ktorý je navyše aj zručným gitaristom.

Sobotný večer sa dá stráviť všelijako. Ja som sa rozhodol pre koncert a urobil som dobre.

Radiar